BESEDA V TRENČIANSKEJ KNIŽNICI

 

Je ráno 6:31. Vypínam budík a pomaly sa poberám do kuchyne vypiť pol litra vody. Raňajkovať nemôžem, lebo som sa rozhodol, že pred besedou pôjdem darovať krv.
Vkročil som cez prah dverí do nemocničnej predsiene, navliekol si na nohy modré návleky a šiel o poschodie vyššie. Skôr než som otvoril dvere staršie ako som ja sám, uvidel som pred sebou húf ľudí. Nikto z nich nebol oblečený v nemocničnej bielej a tak som vedel, že tá kniha, ktorú som si vzal so sebou, bude využitá na 100%. Registračný formulár som vypísal priamo počas čakania v rade. Keď som sa dostal k okienku, sestrička mi spätne podala opečiatkovaný formulár s poradovým číslo 38. A to bolo ešte len 7 hodín ráno.
Keď už som vedel, že nestíham prísť na deviatu, šiel som sa spýtať sestričky, či sa môžem vrátiť aj počas dňa na odber, lebo nechcem nechať čakať deti v knižnici. Sestrička si ma vypočula, povedala nech chvíľu počkám a ani nie do 5 minút som už ležal na posteli s ihlou napichnutou na ruke. Protekčne (bez toho aby vedela o akú besedu ku knihe presne ide) ma posunula asi o 20 miest dopredu. Za čo jej teda ďakujem :).

Po odbere som si dal rýchlo kávu a sladkosť a upaľoval som domov… Keby som ráno nezabudol, mohol som mať tie knihy už so sebou. Čo už. Ako vraví môj kolega: „Zabúdanie nie je až také zlé, len sa človek viac nachodí.“
Do knižnice som prišiel na poslednú chvíľu. Ešte som ani nezabuchol dvere a už som počul, ako jedno dievča vraví: „Už prišiel.“ Vtom sa spoza rohu vynorila ďalšia hlava, ktorá sa prišla na mňa pozrieť. Pozrel som sa na ňu a hovorím: „Už som prišiel :).“ Šibalsky sa na mňa usmiala a odbehla za kamarátkou. Pani z knižnice ich všetkých zavolala do jednej miestnosti, kde si posadali na lavičky pripomínajúce sedenie v amfiteátri.

Pozdravili sme sa a predstavil som aj ľudí, ktorí so mnou prišli z jednej environmentálnej organizácie. Začal som im hovoriť o knižke a deti počúvali. Spýtal som sa ich aj, či doma triedia odpad a čo všetko môžeme dávať do bio odpadu.

Po prečítaní jednej ukážky z knižky Nezábudka a Divozel 2 sme si prečítali aj kúsok z knižky Zábudlivé ginko, ktorá sa odohráva v prostredí mestského parku v Trenčíne. Deti park poznali, preto hneď vedeli, kde sa nachádza ktoré miesto z ilustrácií v knižke.

Keď sa debata s knižkami blížila ku koncu, bol čas ich trochu rozhýbať.
Zvolal som: “Decká, kto by mi pomohol roztriediť odpadky na plasty, sklo a papier?” Razom boli všetky ruky hore. Vysypal som z vreca mix odpadu a aktivita mohla začať.

Nakoniec sme si ukázali aj bio odpad so živými dážďovkami, ktoré ho papali a vytvárali tak novú hlinu. Niektoré deti boli z dážďoviek nadšené, pre iné to bolo: FUJ 🙂

Záver besedy patril spoločnej fotke a ja som sa vybral na ďalšiu besedu do škôlky na sídlisku Juh. Ale o tom už nabudúce.